Čas sprevádzania: piatok (10. máj) 17:30, 18:30
Miesto stretnutia: pod Piargskou bránou, J. K. Hella 406/4
Lektor: Iveta Chovanová
Piargska brána (1554) zabezpečovala ochranu vstupu do mesta od juhozápadu (od Levíc). Po 150 – ročnej okupácii, v barokovej etape objekt zmenil charakter. Prestavbou strohej obrannej stavby vznikla elegantná reprezentatívna vstupná mestská brána, ktorá svojim originálnym výrazom formovala výraz vstupu do Banskej Štiavnice.
Počas etáp konsolidácie a opätovne nastupujúcej prosperity bolo viacero prvkov mestskej fortifikácie zbúraných, okrem iných aj Belianska brána a Dolná (Krupinská brána). Piargska brána tak zostala ako jediná pôvodná renesančno – baroková vstupná brána do mesta.
Piargska brána v 20. storočí bola využívaná na obytné účely, neskôr sa dostala do správy pamiatkarov. Počas tzv. komplexnej obnovy, ktorá bola v objekte realizovaná na prelome 70. a 80. rokov 20. storočia, boli zrealizované viaceré nevhodné stavebné zásahy a technológie, v dôsledku ktorých boli poškodené, znehodnotené a zredukované pamiatkové hodnoty objektu. Naviac technológie a materiály, ktoré boli použité, boli zdrojom zvýšeného vlhnutia objektu a boli štartérom závažných stavebných porúch. V dôsledku toho sa brána postupne dostávala do stavu vážneho narušenia.
https://www.obnova.eu/portfolio/piargska-brana-banska-stiavnica/
Čas sprevádzania: piatok (10. máj) 16:30
Miesto stretnutia: autobusová zastávka Rozgrund jazero, GPS: 48°28'43.709"N, 18°52'27.814"E
Lektor: Václav Koleda
Maximálny počet účastníkov: 15
Tajch Rozgrund, ktorý je známy aj pod pomenovaniami ako Štiavnické jazero alebo Štiavnický rybník, sa nachádza sa vo Vyhnianskej doline. Projekt tajchu vypracoval Samuel Mikovíni v roku 1741. V rokoch 1743 – 44 bola stavba pod jeho vedením zrealizovaná. Tajch sa môže pýšiť zaujímavosťou, že až do roku 1859 (do vybudovania priehrady Meurad v Alžírsku), celých 111 rokov, držal svetové prvenstvo v uhle sklonu sypanej hrádze. Čo sa týka objemu vody, prekonal aj Počúvadlo a je celkovo druhým najväčším tajchom. Tým sa vlastne potvrdila technická vyspelosť jeho realizátorov.
Aj plnenie tajchu bolo dômyselným spôsobom riešené z prevažnej časti z cudzieho povodia vybudovanými prívodnými jarkami, Rozgrundským (západným) v pôvodnej dĺžke cca 1 900 m a Schönlindenskými jarkami v pôvodnej dĺžke cca 1 500 m z plochy povodia cca 3,5 km². Ďalej bola voda privádzaná z vlastného povodia Teplým potokom ako hlavného prítoku a z vedľajších prítokov (pôvodnej štôlne Rafael) zo západnej časti tajchu, z južnej časti zo štôlne Roxner Ignác a z ďalších dvoch horských bystrín z východnej časti tajchu z plochy cca 1,5 km².
Ešte dômyselnejšie bola využívaná voda, ktorá najskôr poháňala banské strojné zariadenia, najmä čerpacie stroje a následne ďalej spolu už aj s vyčerpanými banskými vodami na vybudovaných viacerých spádoch vo Vyhnianskej doline poháňala ešte strojné úpravnícke zariadenia (stupy, splavy a pod.). Príkladom je rok 1768, keď v šachte Leopold v Bankách boli postavené Karolom Jozefom Hellom dva vodostĺpcové čerpacie stroje, s ktorými sa vyčerpávala voda z hĺbky 99,2 m. Pohonná voda bola privádzaná vrchným náhonným jarkom – Leopoldšachtovým z výpustného systému tajchu. Každý z nich mohol spotrebovať cca 2 300 m³/24 h vody, aby zo spomínanej hĺbky vyčerpal cca 1 300 m³/24 h. Vyčerpaná banská voda spolu s vodou už raz použitou poháňala nielen stupy Hoferštôlnianskeho ťažiarstva, ale na vybudovaných spádoch vo Vyhnianskej doline aj ďalšie stupy z iných ťažiarstiev.
Po ukončení banskej činnosti v Rozgrunde, na Bankách a vo Vyhniach voda z vodnej nádrže – z tajchu Rozgrund slúžila pre potreby továrne Karola Kachelmanna vo Vyhniach a tiež ako zdroj pitnej vody pre Banskú Štiavnicu.
Čas sprevádzania: sobota (11. máj) 11:00
Miesto stretnutia: Dom smútku (Ciduk hadin), GPS: 48°27'20.843"N, 18°53'51.072"E, prístup po poľnej ceste pod Novým zámkom
Lektor: Beata Rückschloss Nemcová
Židovský cintorín, sa nachádza v bezprostrednej blízkosti Nového zámku. Do cintorína sa vchádza cez dom smútku (Ciduk hadin). Ktovie, kde sa túlal dizajnér tejto budovy, alebo možno iba obdivoval južanskú architektúru vo vzácnych cestopisoch alebo pohľadniciach. Môžeme popustiť uzdu fantázii tak ako on. Ciduk hadin postavili v maurskom štýle, ktorý je typickým prvkom španielskej architektúry. Nijako však nenarúša celkový dojem z centra mesta, keďže je situovaný v skrytej, ba až zalesnenej časti jeho širšieho centra. A iba pozorné oko si všimne vytŕčajúcu kupolu spoza hustých korún okolitých stromov. Záznamy o existencii tejto budovy siahajú do roku 1863, ale samotné hroby sú staršieho dáta, čo znamená, že Židia si na tomto mieste pochovávali svojich blízkych ešte skôr, ako našli prostriedky na stavbu domu smútku.
Nevieme, ako prebiehali pohrebné obrady pred postavením domu smútku, avšak s jeho existenciou už židovská komunita mohla naplno rozvinúť aj túto stránku svojich zvyklostí – neologických či ortodoxných. Aj tu bol život židovskej komunity silne ovplyvnený prostredím a dobou. Zostali však prvky, ktoré boli nemenné a vždy rešpektované. V tradičných židovských komunitách sa v dňoch pred pohrebom a po ňom dodržiavalo niekoľko zvykov a tradícií.
Pred pohrebom sa telo zosnulého tradične umylo a oblieklo do jednoduchého bieleho rubáša, známeho ako „tallit katan“. Rodina obyčajne položila zosnulého na podlahu, nohami smerom k dverám, a zapálili sviečku. Pred pohrebom bolo zvykom, že telo zosnulého sa určitý čas uchovávalo doma. Toto obdobie sa nazýva „šmira“ a zahŕňa stráženie tela, uistenie sa, že nie je ponechané osamote, a recitovanie modlitieb. Členovia rodiny alebo priatelia zosnulého sa striedali v strážení a považovalo sa to za spôsob, ako si uctiť zosnulého a poskytnúť rodine útechu. Telo sa potom uložilo do jednoduchej drevenej rakvy a položil sa cezeň modlitebný šál (tallit). Rodina a priatelia zosnulého sa zvyčajne zhromaždili, aby predniesli modlitbu, „smútočný kadiš“, a recitovali žalmy a iné modlitby.
V deň pohrebu – obyčajne do 24 hodín od úmrtia – sa telo zvyčajne odviezlo na drevenom čiernom koči, nasledoval sprievod na cintorín, kde sa konal pohreb. Na cintoríne pohrebný obrad zvyčajne zahŕňal prednes modlitieb a účasť rabína alebo iného náboženského vodcu. Jeho súčasťou bol aj tradičný akt hádzania hliny na rakvu, známy ako „kriah“, ktorý vykonávali najbližší členovia rodiny na znak svojej účasti na pohrebe. Na začiatku obradu si príbuzní natrhli kus odevu – rukáv, vrecko na kabáte – na znak smútku, neskôr sa používali čierne stužky.
Po pohrebe rodina a blízki priatelia zosnulého zvyčajne držali šivu, čo je sedemdňové obdobie smútku. Počas šivy rodina zvyčajne prijímala návštevy vo svojom dome a recitovali sa modlitby a žalmy. Okrem toho sa po šive začalo obdobie smútku nazývané „šlošim“, ktoré trvalo 30 dní. Počas šlošim bolo zvykom, že rodina sa nezúčastňovala na večierkoch ani iných oslavách a naďalej recitovala smútočný kadiš.
Pár týždňov po pohrebe umiestnili na hrobové miesto náhrobný kameň. A tie na našom štiavnickom židovskom cintoríne tiež reflektujú dobu, kedy osoba zomrela. Nápisy na náhrobných kameňoch sú napísané v rôznych jazykoch či ich kombináciách, podľa toho, ktorý jazykový úzus prevažoval. Nájdeme na nich nápisy v hebrejčine, nemčine, maďarčine i v slovenčine. Tie hebrejské sú určite najzaujímavejšie. Mnohé sú originálnou básňou neznámeho autora, ktorý opisoval život nebožtíka – občas aj vtipne a nie pateticky. Často hovoria o povolaní nebožtíka či o tom, akú úlohu zastával v komunite. Sú rýmované a každý verš sa začína na jedno z písmen mena nebožtíka. Treba si však uvedomiť, že meno v hebrejčine sa môže líšiť od jeho civilnej verzie. Každý nápis v hebrejčine sa začína slovami „tu leží“. Nápisy v ostatných jazykoch sú skôr faktografickejšie, uvádzajú dátumy narodenia a úmrtia.
Mnoho židovských cintorínov je orientovaných smerom na Jeruzalem. Aj o tomto našom by sme to v zásade mohli potvrdiť, ale o presnosti by sme sa hádať nemohli. Nájdeme na ňom však aj „poschodové“ hroby, kde je pochovaných viacero príbuzných akoby v „poschodiach“ – dôvody boli pravdepodobne rôzne – od príbuzenských po finančné či priestorové možnosti.
Na štiavnickom židovskom cintoríne je 268 hrobov, na ktorých sme boli schopní rozlíšiť meno pochovaného, ale je mnoho takých, u ktorých takáto identifikácia nie je možná, nakoľko cintorín čelil a čelí mnohým devastačným a deštrukčným vlnám miestnych rozkrádačov, nacistov, vandalov či iba hlupákov. Podarilo sa nám však v spolupráci s miestnou strednou školou vytvoriť jeho zameranie a umiestniť tak nákres i zjednodušiť vyhľadávanie jednotlivých hrobov priamo na webe virtualnastiavnica.sk. Skúste, možno nájdete svojich príbuzných. Sú tu mená, o ktorých som písala – Wassermannovci, Gemeinerovci, Goldbergerovci... a desiatky ďalších, ktorých osudy azda niekedy ešte odhalíme.
Ak by ste však chceli priniesť kvety, je to zbytočné. Aj sviečky, aj iné ozdoby. To všetko je márnosť s krátkou životnosťou. Starým dobrým zvykom je dať kamienok na čelo hrobu. A i toto má mnoho vysvetlení. Jedno z nich hovorí o putovaní Židov púšťou, keď nebožtíkov iba prihrnuli kameňmi. Druhé súvisí so známym „prach si a v prach sa obrátiš“. Tretie je o trvalej spomienke, ktorá sa nerozpadne. Je aj jedno také vtipné: ak zaťažíš kameň kameňom, nebožtík už nevylezie. Aj toto je židovská demokracia – možnosť výberu v každej oblasti.
(rímskokatolícky kostol, tzv. nemecký)
Čas sprevádzania: sobota (11. máj) 16:30, 17:00
Miesto stretnutia: pred kostolom, Akademická 328/3
Lektor: Martin Macharik
Kostol je jednou z urbanistických, historických a architektonických dominánt mesta Banská Štiavnica, s výrazným podielom na charaktere jeho urbanistického jadra. Jeho poloha v tesnej blízkosti križovatky dvoch hlavných komunikácii je tesne zviazaná s formovaním pôdorysu a urbanizmus stredovekého mesta a patrí k dôležitým stavbám, ktoré určovali rozmiestenie zástavby. Chrám spolu s areálom bývalého dominikánskeho kláštora bol druhou dominantou najstaršieho stredovekého mesta - dopĺňal pôvodný farský kostol Panny Márie vybudovaný v dominantnej pozícii na návrší nad mestom (dnes tzv. Starý zámok).
Takmer celá hmota a dispozícia kostola bola postavená v 1. pol. 13. storočia v rámci výstavby pôvodného kostola. Do dnešnej podoby ho formovali ďalšie prestavby, ktoré sú dokumentom významných udalostí v dejinách mesta ako je napríklad odchod dominikánskej rehole a premena pôvodne kláštorného kostola na farský chrám. Súčasná podoba exteriéru kostola je zároveň dokladom metódy obnovy významnej sakrálnej stavby v 30. rokoch 20. storočia, kedy došlo k analytickej prezentácii románskeho muriva a tvaroslovia.
https://banskastiavnica.fara.sk/web/index.php/kostoly/farsky-kostol
Čas sprevádzania: piatok (10. máj) 18:00
Miesto stretnutia: Piargska brána, J. K. Hella 406/4
Lektor: Oľga Kuchtová
V meste Banská Štiavnica sa nachádza 12 cintorínov. Už samotný počet svedčí o významnosti tohto mesta v minulosti. V mnohých z nich nájdeme pochované známe či menej známe osobnosti dávnej histórie. Naše kroky povedú do dvoch z nich. Do Evanjelického cintorína za Klopačkou a Cintorína za Piargskou bránou, tzv. Panského. Vyhľadáme konkrétne hrobové miesta napr. Maríny Pischlovej a jej rodiny, ako i významných profesorov slávnej Baníckej a lesníckej akadémie, ale aj náhrobníky povšimnutiahodné z výtvarného či umeleckého hľadiska.
Čas sprevádzania: piatok (10. máj) 17:00, sobota (11.máj) 10:00, 12:00
Miesto stretnutia: Banský archív (Fritzov dom), Radničné námestie 111/16
Lektor: Peter Konečný, vedúci archívu
V Slovenskom banskom archíve je ku koncu roka 2015 sústredených 357 archívnych fondov z obdobia od konca 15. storočia po súčasnosť. Archívne fondy obsahujú spisový i obrazový materiál (mapy a plány) a umožňujú vzájomné dopĺňanie poznatkov pri ich využívaní. Slúžia na praktické potreby osôb i inštitúcií (napr. zabezpečenie alebo asanácia starých banských diel, plánovanie obnovy ťažby, poddolovanie konkrétneho územia, projektovanie stavieb, určenie príčin zmien na povrchu a pod.). Využívajú sa tiež na štúdium rôznych tém od histórie baníctva po umenie a šport. Vzhľadom na voľakedajšie začlenenie územia Slovenska do rámca Rakúsko – uhorskej monarchie, v mnohých archívnych fondoch sa nachádzajú dokumenty vzťahujúce sa na rôzne krajiny Európy, hlavne strednej Európy.
Čas sprevádzania: sobota (11.máj) 18:00
Miesto stretnutia: Penzión Nostalgia, Ing. Štefana Višňovského 208/3
Lektor: Miroslava Machariková
Penzión Nostalgia je spomienkou na staré časy. Nachádza sa v centre mesta Banská Štiavnica, v len nedávno opravenom meštianskom dome, ktorého najstaršie časti sú z obdobia okolo roku 1500. Celý dom bol citlivo reštaurovaný a snaží sa prezentovať svoje krásne zákutia – renesančné portáliky, barokové dvere, dubové schodiská...
Penzión Nostalgia si Vás získa svojou tajomnou atmosférou a na chvíľu sa ocitnete v Banskej Štiavnici spred 100 rokov…
Dom má dochovanú históriu od roku 1670, ale jeho najstaršia časť je zo začiatku 16-teho storočia. Koncom 19-storočia v dome býval Vojtech Tuka, ktorý sa neskôr stal premiérom Slovenského štátu. A keďže história je plná podivuhodných zákrut, pred druhou svetovou vojnou dom kúpil židovský obchodník Dezider Politzer. Ako sa ich osudy pretkli, aj o tom bude rozprávanie pani domácej.
Majiteľka vás tiež pohostí domácim koláčikom a dobrým modranským vínkom.
Čas sprevádzania: piatok (10. máj) 19:00, sobota (11. máj) 11:00
Miesto stretnutia: Evanjelický kostol, Radničné námestie 106/13
Lektor: pán farár Daniel Gdovin
Evanjelický klasicistický kostol je postavený v historickom centre mesta Banská Štiavnica na Radničnom námestí oproti kostolu sv. Kataríny. Kostol bol vybudovaný v rokoch 1794 - 1796 staviteľom F. Sivávom podľa projektu viedenského architekta J. J. Thalhera, vtedajšieho vedúceho cisárskej stavebnej komory. Kostol je významnou architektonickou pamiatkou so zaujímavým interiérom a elipsovitou loďou. Vybudovanie kostola umožnil tolerančný patent Jozefa II. z roku 1781. Pri rešpektovaní Tolerančného patentu kostol nesmel mať vežu a vyčnievať z uličnej zástavby. Aj napriek týmto veciam tento evanjelický kostol so svojou kopulou a vonkajšou fasádou patrí medzi najkrajšie stavby mesta. Kostol je postavený na parcele, ktorú vo svojej záveti evanjelikom odkázal mešťan M. Kaiser. Stálo tu skladisko a za nim evanjelická modlitebňa.
Kostol bol postavený ako náhrada za pôvodný drevený kostol z roku 1688.
Interiér hlavnej stavby je v elipsovitom pôdoryse rozšírený troma úrovňami empor. Stredná časť čelnej strany kostola od ulice je mierne predsunutá, jej vstupnú časť zdobia po stranách pilastrové stĺpy zakončené hlavicami a trojuholníkovým tympanonom. V tomto trojuholníku sa nachádza nápis, ktorý v preklade znamená - ,,Za peniaze evanjelikov som bol postavený a Bohu riadne zasvätený za vlády Františka II." Nad tympanonom ukončujú atiku štyri vázy, za nimi už je kopula ukončená pozláteným krížom. Oltár kostola tvorí klasicistická stĺpová architektúra s obrazom Krista v Getsemanskej záhrade. Pôvodná je aj kazateľnica, je z doby výstavby kostola. Organ zhotovila dielňa Valentína Arnolda v roku 1797.
Čas sprevádzania: sobota (11.máj) 11:00, 12:00 a 13:00
Miesto stretnutia: pred Prachárňou, Na Maximilián šachtu 317/10
Lektor: Ondrej Michna
Historická pracháreň v Banskej Štiavnici vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku bola postavená v 18. storočí a slúžila ako centrálny sklad strelného prachu pre banskoštiavnický banský revír. V roku 1871 na ňu namontovali jeden z prvých bleskozvodov v celom Uhorsku. Bleskozvod bol vyhotovený podľa výkresov slovenského chemika a hutníka svetového formátu Leopolda Antona Ruprechta.
Čas sprevádzania: sobota (11.máj) 14:00 a 14:30
Miesto stretnutia: pred kostolom, Banská Belá 291
Lektor: pán farár Tomáš Štefina
Kostol bol pôvodne postavený v románskom slohu, neskôr prestavaný do slohu goticko-renesančného. Predpokladá sa, že okolo roku 1750, kedy došlo k oživeniu baníctva, sa banské mestá pripravovali na návštevu Habsburgovcov a súčasťou príprav boli aj výstavby barokových kupol na vežiach kostolov a radníc. Tieto fakty dopĺňa hodnoverný údaj a to listina, ktorá sa našla v makovici v tubuse pri rekonštrukcii veže roku 2016. Táto listina je z roku 1761 kde sa píše v latinčine: oprava tejto veže (kopule) zničenej silným vetrom v roku 1745 postavenej. Túto listinu vyhotovil Štefan Stokker, farár. Tubus bol prestrelený počas druhej svetovej vojny a aj listina vykazuje známky poškodenia. Teda oprava sa dokončila v roku 1761. Pri rekonštrukcii sa našla pomúrnica z mäkkého dreva pod trámovým roštom veže, kde bolo vidieť zadlabávanie pre trám, toto ale nekorešpondovalo so súčasným krovom veže.
Vo veži tesne pod hodinami je strážnica, ktorá slúžila pre hliadku a tu je aj krb, ktorý slúžil dávanie dymových signálov v časoch protitureckých vojen.
Vo veži sú 4 zvony. Najstarší je z r. 1756 a má názov „Starý“. Zvon Median je z r. 1926 a zvon Veľký z r. 1930. „Malý“ zvon je z r. 1884, podobne aj „umieračik“ nad sakristiou z r. 1885.
Čas sprevádzania: sobota (11.máj) 12:00
Miesto stretnutia: Infocentrum Kalvária, Pod Kalváriou 747/1
Lektor: Martin Macharik
Prehliadka kostola spojená s organovým recitálom
Čas sprevádzania: sobota (11.máj) 19:00
Miesto stretnutia: kostol sv. Kataríny, Radničné námestie 110/17
Lektor: Katarína Vošková
Organ: Irena Chovanová
Niekoľkokrát renovovaný Kostol sv. Kataríny sa nachádza na Námestí sv. Trojice v Banskej Štiavnici. Najvzácnejšou pamiatkou kostola je nástenná maľba posledného súdu, ktorá sa nachádza na južnej strane presbytéria, pričom pokrýva takmer celú plochu.
Z pôvodného neskorogotického zariadenia kostola sa do dnešného dňa zachovala socha ukrižovaného Krista, socha Madony pochádzajúca z bývalého hlavného oltára, ale aj kamenná krsteľnica, ktorá sa nachádza v kaplnke Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.
https://banskastiavnica.fara.sk/web/index.php/kostoly/kostol-sv-katariny
Čas sprevádzania: sobota (11.máj) 17:00
Miesto stretnutia: chemická škola, areál Botanickej záhrady, Akademická 338/13
Lektor: Radovan Blaho
Po vzniku Československej republiky neexistovala na Slovensku žiadna vysoká škola, ktorá by vychovávala banských odborníkov. Preto na návrh banskej verejnosti požiadali vládu o obnovu Vysokej školy baníckej a lesníckej v Banskej Štiavnici. Po dlhšom rokovaní sa dosiahla dohoda, že namiesto vysokej školy sa v Banskej Štiavnici zriadi štátna priemyselná škola s príslušnými odbormi. Tento návrh vyšiel z iniciatívy profesora fyziky na štiavnickom gymnáziu Dr. Průšu, aby sa vhodne využili priestory uvoľnené v roku 1919 po odsťahovaní vybavenia Akadémie do Maďarska. Školu zriadili v roku 1921, keď otvorili prvý ročník chemickej školy podľa vzoru vyššieho chemického odboru Štátnej priemyselnej školy chemickej v Prahe. Vychovávala kádre pre chemický priemysel, huty, cukrovary, liehovary, pivovary, závody na výrobu tuku, mydla, oleja, skla, umelých hnojív, chemikálií, atď. Absolventi mohli vykonávať živnosť výroby a predaja ohňovzdorných látok, trhacích preparátov, sódovej vody, umelých minerálnych vôd, po dvojročnej praxi aj výrobu a predaj jedov a preparátov pre liečivá.
Čas sprevádzania: sobota (10. máj), 15:30, 16:30
Miesto stretnutia: Bašta, Štiavnické Bane 313 (parkovisko sa nachádza v strede obce pred poštou a Obecným úradom, odtiaľ asi 150 m smerom dole po hlavnej ceste sa nachádzajú schody, ktorými sa dá vystúpiť k bašte)
Lektor: Veronika Hajlerová
Obec Štiavnické Bane je stará banícka osada, historicky sa skladajúca z osady Galizón, Vindšachta, Piargy a Siglisberg. Vindšachta predstavovala kedysi komplex správnych a prevádzkových banských budov, ktoré pre veľký hospodársky význam v čase blížiacich sa tureckých nájazdov bolo potrebné opevniť a ochrániť bohaté banské diela. Z niekdajšieho rozsiahleho renesančného fortifikačného systému 21 brán, bášt a veží sa dodnes zachovala len táto jedna.
